Diecézna lekáreň Svätého Lukáša

Všeobecné informácie

Historiografický rámec systémovej CHARITY
Praktická Charita má svoj počiatok v starokresťanských časoch, keď si apoštoli spomedzi seba vyvolili zrelých mužov, aby sa starali o chudobných.

V stredoveku sa služba Cirkvi organizovala cez rozmanité náboženské spolky a rehoľné spoločenstvá. Tak vznikali prvé útulky, sirotince, nemocnice a odbornejšie ošetrovne chorých.

1. Historické základy organizovanej Charity
V Taliansku už od roku 1866 boli zakladané náboženské spolky nazývané niekedy Katolícka akcia. 9. novembra 1897 založil Zväz charít pre katolícke Nemecko so sídlom vo Freiburgu Lorentz Werthmann. V roku 1901 sa charitatívne spolky združili do Ríšskeho zväzu katolíckych dobročinných organizácií v Rakúsku. Pri Švajčiarskom ľudovom zväze (1901) vzniká v roku 1905 charitná sekcia. Charita Švajčiarsko vznikla v roku 1910. Katolícka charita v USA vznikla v roku 1910. Česká katolícka charita vznikla v roku 1918 pod názvom Svaz katolické charity v Prahe, neskôr v Olomouci a Brne. V Holandsku vznikla Charita v roku 1924. Vo Francúzsku po druhej svetovej vojne (8. 9. 1946) kňaz Rodhain reagoval na núdzu založením organizovanej Charity s názvom Secour Catholique. Francúzska charita sa rozvíjala v zásade na princípoch dobrovoľníctva. V rýchlom slede vznikajú Charity v Rakúsku, Španielsku, Kanade, Taliansku, Portugalsku, Luxembursku, v Dánsku a Belgicku.

V roku 1922 Pius XI. osobitnou encyklikou Ubi arcano (23. 12. 1922) nariadil, že Katolícka akcia, t. j. čisto náboženský, nepolitický spolok, má byť založená v každej diecéze. Na jej čele stojí biskup.

V roku 1924 na svetovom eucharistickom kongrese v Amsterdame boli naznačené prvé schémy medzinárodnej organizácie Charity, ktorú pápež Pius XI. nazval Caritas catholica. Po Druhej svetovej vojne (1947) pápež Pius XII. inicioval založenie medzinárodnej Charity. Štátny sekretár Vatikánu Mons. Giovanni kardinál Montini (neskorší pápež Pavol VI.) sa zaslúžil o jej skutočný vznik so sídlom vo Švajčiarsku. Je to medzinárodná konfederácia katolíckych charitatívnych organizácií. Názov Caritas Internationalis (CI) bol prijatý až v roku 1957. Caritas Internationalis má v súčasnosti 162 členov v 200 krajinách.

Kancelária Caritas Internationalis sídli v Ríme. Caritas Internationalis pracuje v rámci COR UNUM, je členom UNESCO, FAO, UNICEF, Rady Európy a pozorovateľom pri OSN.

2. Organizovaná Charita v Československu
Najvýznamnejším organizátorom Charity v Čechách a na Morave bol arcibiskup Dr. Cyril Stojan už v roku 1918. V roku 1926 vzniklo Říšské ústředí svazů charity v Republice československé so sídlom v Prahe. Na jeho čele bol predseda, biskup Jan Stavěl. V ríšskom ústredí zväzov boli združené tieto organizačné jednotky:

■Zemské ústředí Svazu charity v zemi české
■Zemské ústředí zemi Svazu charity v zemi moravsko-slezské
■Ústredná Karita na Slovensku
Vedľa týchto štruktúr vyvíjal svoju činnosť v Čechách aj Nemecký říšsky Svaz Charity.

Na Slovensku inicioval Katolícku akciu biskup rožňavskej diecézy Michal Bubnič. Zbor ordinárov Slovenska rozhodol zriadiť Ústrednú Karitu na Slovensku (ÚKS) 19. januára 1927 so sídlom v Bratislave na Palisádach, neskôr na Heydukovej ulici. Jej predsedom z poverenia biskupov sa stal spišský biskup Ján Vojtaššák, generálnym riaditeľom spišský kňaz Mons. Dr. Belo Kováč a prvým správcom Kuratória sa stal Dr. Ján Ferenčík, profesor kňazského seminára v Spišskej Kapitule.
ÚKS mala charakter združenia spolkov (združenie Charitas na výstavbu lacných bytov, spolok Zdravie a i.), ale aj vlastných "diecezálnych charít" a Odbočiek Ústrednej Karity na Slovensku (ich počet v roku 1933 bol celkovo 422, v Spišskej diecéze 68; v päťdesiatych rokoch celkovo 507, v Spišskej diecéze vyše 100). V roku 1933 bol diecezálnym riaditeľom Dr. Jozef Tomanóczy, kanonik Spišskej Kapitule.

Caritas mala svoj tlačový orgán a vydávala detský časopis Srdiečko. Do roku 1946 zriadila 26 sociálnych, zdravotníckych a osvetových zariadení (zubné ambulatóriá pre deti, zdravotné poradne, domy pre opustené deti, dom pre ženy - slúžky, kultúrne domy, čitárne, sirotince, útulky pre chudobných a nezamestnaných, ozdravovne, kúpele) a organizovala krátkodobé humanitárne akcie (stravovacie, polievkové a mliečne akcie; zbierky ošatenia pre deti a chudobných; rozdeľovanie poukážok na stravu a potraviny pre chudobných; poskytovanie peňažnej podpory chudobným na liečenie, cestovné a nocľah; organizovanie rôznych kurzov) a vydávala katolícku tlač (knihy, noviny, brožúry a letáky).

Ešte pred skončením druhej svetovej vojny bol predseda Ústrednej Karity na Slovensku, biskup Ján Vojtaššák zaistený a obvinený z klerikalizmu a spolupráce s Dr. Jozefom Tisom. Minister Vavro Šrobár ho obvinil z protičeskoslovenských nálad s odôvodnením, že odmietol prijať prezidenta Masaryka. Podobne aj Belo Kováč, generálny riaditeľ Ústrednej Karity na Slovensku, bol zaistený a obvinený z maďarofilizmu v súvislosti s procesom s Vojtechom Tukom. Teda hneď po vojne začal útok na Charitu z viacerých frontov a neskôr, nástupom komunistov k moci, bola Charita postupne likvidovaná. Oficiálne však nebola zrušená, keďže bolo treba, aby sa niekto pod dohľadom komunistického štátu „staral“ o staré rehoľné sestry a kňazov - dôchodcov. Tak boli zriadené tzv. charitné domovy. Ostatné zariadenia a služby Charity boli zrušené, majetok poštátnený rôznymi legislatívnymi normami alebo bez nich. Klienti boli prevzatí do štátnej starostlivosti alebo starostlivosti prokomunistickej organizácie Národného frontu s názvom Československý červený kríž.

Kancelária Ústrednej Karity na Slovensku prešla z rúk Cirkvi do rúk štátu - ako znárodnená a potom poštátnená inštitúcia, kde cirkevní predstavitelia Kuratória tvorili iba zásterku. Boli to štátni správcovia - komunizmu plne oddaní ľudia členovia KSČ a ŠtB. Vedenie Charity prešlo pod správu tzv. vlasteneckých kňazov. S malou výnimkou a v snahe o nové zmeny v roku 1968 stav pretrvával až do roku 1989.

V roku 1990 arcibiskup Mons. Ján Sokol inicioval zmenu názvu inštitúcie na Slovenskú katolícku charitu (SKCH) a nové personálne obsadenie zveril do rúk jej riaditeľa - kňaza, dekana Jozefa Slamku. Neskôr bol jej prezidentom kňaz Rožňavskej diecézy Juraj Rybanský, potom pomocný biskup Bratislavsko-trnavskej diecézy Mons. Dominik Tóth a od novembra 2002 bol KBS ustanovený za prezidenta SKCH spišský pomocný biskup Mons. Štefan Sečka. V spolupráci s jednotlivými biskupstvami v priebehu r. 1991 vznikli diecézne charity so sídlom v Bratislave, Nitre, Banskej Bystrici, Rožňave, Košiciach, Spišskej Novej Vsi a v Prešove. Boli organizačnými zložkami Slovenskej katolíckej charity a nemali právnu subjektivitu. Po inštitucionálnom, projektovom, personálnom a finančnom stabilizovaní rozhodla Konferencia biskupov Slovenska na sklonku roku 1995 o právnom osamostatnení diecéznych Charít, ktoré ako právnické osoby začali pracovať pod vedením svojich diecéznych biskupov od 1. januára 1996. Osamostatnilo sa takto sedem diecéznych Charít, a to: Arcidiecézna charita Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, Diecézna charita Nitra, Diecézna charita Banská Bystrica, Diecézna charita v Rožňave, Arcidiecézna charita Košice, Grécko-katolícka diecézna charita, Spišská katolícka charita. Neskôr bola zriadená Bratislavská katolícka charita so špeciálnym štatútom a Exarchátna gréckokatolícka charita v Košiciach.